Po minuloročnej nezabudnuteľnej skúsenosti z oboch tratí sme sa Julo, Maroš a ja opäť prihlásili na 60 km trať (3 200 výškových metrov) populárneho talianskeho maratónu HERO X, ktorý oslavoval 10. výročie. Tento krát sa nekonal žiadny experiment na 86 km trati a hlavne kratšiu trať mali s nami absolvovať prvý krát aj Ľubka, Holub a Tomáš. Kto nás sledujete už viete, že Ľubke zlomenina vystavila stopku, a tak sa predstavila „iba“ v úlohe najlepšej fanúšičky 😉 Viacerí sme vedeli do čoho ideme a patrične sme sa na to snažili pripraviť, ale žiaľ počasie nám tento rok vôbec neprialo a tým pádom bola príprava ešte horšia ako minulý rok a hlavným mottom bolo užiť si to a prísť hlavne v zdraví do cieľa.
Z Bratislavy sme s rodinkou vyrážali vo štvrtok ráno, aby sme už poobede mohli nasávať atmosféru Dolomitov (hlavne prekrásnej Selvy di Val Gardeny), znamenitej kávy a tiramisu. Počasie bolo nádherné a po príchode sme ihneď vyrazili von. Vyzdvihli sme si štartovacie balíčky, skontrolovali sme stánky s tovarom sponzorov závodu (nová Ľubkina prilba je pekná 😉 ) a večer sme si posedeli celá partia pri výbornom Aperol spritz a pivku.
V piatok doobeda sme sa s deťmi previezli na bikoch do Santa Christiny k vodopádom. Na rozjazdenie to bol celkom fajn výletík. Poobede nasledoval vrchol detského programu – HERO Kids. Taliani to poňali veľkolepo a mne to z časti pripomínalo našu detskú tour Petra Sagana 😉 Dominika s Tominom sa previezli spolu s ostatnými deťmi vo veku 10 – 12 rokov po trojkilometrovom okruhu a v úplnej pohode prišli do cieľa. Ich misia tým bola splnená a mohli si užívať víkend. My dospelí sme začínali byť nervózni, lebo aj keď nejde o nič, ide o veľa 🙂
Po detskom závode sa Ľubka (náš maród) rozhodla, že si chce vyskúšať výjazd na Dantercepies – taký krátky 5,5 km kopec s prevýšením 800 m (skoro ako celá 42 km trať Stupavského maratónu). Robil som jej teda garde a na to, že dva mesiace okrem rehabilitácií nerobila nič, sa držala – celé to síce nedala na biku, ale aj tlačiť bolo občas náročné. Keď sme vyšli hore za posledný vracák, chvíľku sme sa pokochali výhľadmi a pustili sme sa opatrne dole. Bol som zvedavý čo na to jej kľúčna kosť, ale našťastie bolo všetko v pohode. Zistil som, že terén je po dažďoch horší ako minulý rok a budem musieť prehodiť plášte, lebo môj zadný už nemal trakciu. Večer som teda prehodil plášte a ešte sme menili plášte na Tomášovom spešlíku. Už dlho som tak nenadával. Mal som pocit, že dávam 27,5´ plášte na 29´ koleso. UFFFFFFFF. Nakoniec sa to podarilo, ale ešte večer mi Tomáš volal, že vpredu má defekt. No nič, ráno sme si privstali a našťastie sa nám celkom rýchlo podarilo vymeniť dušu – áno dušu – sme postaršie ročníky 🙂 (mlieku sme zatiaľ neprišli na chuť).
Pred závodom som si naplnil vrecká gelmi, waflami, magnéziom a inou „kozmickou“ stravou, ktorá mi mala zabezpečiť čo „najkratšie“ utrpenie na trati 🙂 O 8:20 sme sa zišli v našom koridore GR. 14. O 8:50 sme za povzbudzovania našim skvelým fanklubom vyrazili na trať. Po ceste na Dantercepies som postretával pár Slovákov s ktorými sme sa hecovali, alebo len prehodili pár slov. V podstate som Slovákov stretával celú trať, čo bolo príjemným spestrením a len som si potvrdil, že Slováci milujú výzvy. Náš tím sa postupne v prvom kopci roztrhal a každý si išiel svoje tempo – niekto je benzín, niekto diesel. Na vrchol som sa dostal v horšom čase ako minulý rok a aj najľahší prevod sa mi zdal ťažký – bolo jasné, že to bude dlhý závod. Prvý zjazd sa mi však opäť podarilo trafiť a užil som si ho bez pomalých Talianov. Na prvej občerstvovačke sme sa opäť stretli s časťou tímu a ďalej som pokračoval vo dvojici s Holubom. Spoločne sme sa dostali k prvému prejazdovému času, ktorý sme v pohode stihli a mne sa značne uľavilo. Užili sme si hrebeňovku, zjazd do Arabby a na výjazde na Passo Pordoi po asfalte som chytil kŕče. Netrénovanie sa muselo niekde prejaviť, mňa len prekvapilo, že som kŕčoval vo svaloch, o ktorých som doposiaľ nevedel:) Nezabralo nič, tak som zastavil a pokúšal sa strečovať. Bolelo to hodne, ale nakoniec mi nohy povolili a tak po cca 5 min. strate som vyrazil ďalej na najľahšom prevode štrikujúc ako Froome. Dobehol som Holuba, ktorý mal zas problém s chodidlom a tak sme opäť pokračovali spolu. Takto sme prešli až do poslednej občerstvovačky, kde sa k nám po chvíli pripojil aj Tomáš. Odtiaľ na Passo Sella sme pokračovali traja. Užívali sme si nádhernú prírodu, výhľady a vlastne všetko okolo. Nebolo sa už kam ponáhľať. Cieľom bol cieľ 😉 Takto spoločne sme prešli cez passo a kamenné mestečko – nádhera. Tu som chytil druhý dych a musel som začať dupať, lebo ísť s Holubom v zjazde nemám šancu. Obehol som pár borcov a začal posledný niekoľko kilometrový zjazd. Užíval som si ho až k jednej strmej pasáži, pred ktorou kričali usporiadatelia „Atenzione“. Bol to taký dvesto metrový strmý úsek, na ľavej strane rozjazdená tráva – moja stopa a na pravej voľne porozhadzované skaly a šutre. Keď som bol tak v prvej tretine, počujem ako usporiadatelia nahlas na niekoho kričia a z pravej strany zaznel výkrik v slovenčine „Choďte do r..i“ a brutálnym tempom cez ten najhorší úsek preletel Holub. Pozeral som, či sa nerozseká, lebo jeho tempo bol fakt šialené, ale on len dole preskočil odvodňovací valec a už ho nebolo. V poslednom zjazde mi ušiel o 1:30 min. Je to Marťaň 🙂 Postupne sme v zdraví všetci prišli do cieľa – misiu sme splnili! Pred závodom som vzhľadom na prípravu očakával čas okolo 8 hodín. Boli sme rýchlejší aj napriek foteniu a občas turistickému tempu, čo bolo fajn. Únava bola menšia a nálada lepšia ako pred rokom.
A čo o rok? V tejto chvíli neviem. Mám už za sebou obe trate, takže jediným cieľom už môže byť len zlepšovanie. To chce však tréning a ten zas čas. Rád by som sa sem však s mojou polovičkou vrátil, aby aj ona skúsila dať minimálne 60 km trať 😉 Atmosféra je vždy úžasná, prostredie krásne a Taliani sú veľmi srdeční. Jedným slovom PARÁDA!
Fotogaléria:
Video HERO Kids 2019:
https://www.youtube.com/watch?v=C7xhS6vqw34