Kde začať? Asi v roku 2017. Ako asi väčšina z vás vie, prihlasovanie na tento závod bolo potrebné urobiť už v septembri 2017. Prečo? Lebo miesta sa minú za niekoľko dní a limit je 4000 pretekárov. OK, prihlásilo sa nás päť – ja na 86 km (keď už, tak už) a ostatní z tímu na 60 km. Začali sme spriadať plány na prípravu. Plány sú však jedná vec a realita druhá. Niekedy koncom októbra sa mi ozval chrbát a začal som behať po doktoroch. Ako to už na našom Slovensku býva zvykom, bolo potrebné „zohnať“ tých správnych doktorov. Najskôr som v decembri začal rehabilitácie na chrbát, ktoré som však musel ukončiť, lebo môj stav sa zhoršil. Nevadí, druhé kolo naháňania, tento krát neurológa, aby som sa dozvedel, že mám 4mm vysunutú platničku L4/5. Čo teraz? Pomaly koniec januára a ja som už štyri mesiace nesedel na biku. Zase kolotoč naháňania, teraz pre zmenu fyzioterapeuta. Podarilo sa a cvičením som sa postupne začal cítiť lepšie. Až tak, že som v apríli mohol začať s postupným tréningom. Stále som však bojoval s tým, či vôbec má význam v takomto stave ísť na takýto závod. Začal som jazdiť, pridávať si kilometre a výškové metre a nakoľko sa nám v tíme objavila nová ženská posila, rozhodol som sa s ňou absolvovať Svätojursky maratón a zistiť ako vlastne zvládnem krátku 25 km trať. Na moje prekvapenie to dopadlo dobre. Podľa možností som začal jazdiť tak tri krát do týždňa ale čo to je. Čaká ma 86 km a 4 500 výškových metrov. My, odchovanci z Malých Karpát si nevieme predstaviť o čo ide. Mal som najazdených nejakých 850 km a nastúpaných nejakých 26 000 metrov. Keď som čítal reportáže z predchádzajúcich ročníkov a postupne sa blížil deň „D“ začal som byť nervózny. Čítal som, že s nájazdom 1 800 km bol maratón závodom o prežitie, čo som si mal myslieť o mojej „super“ príprave? Nakoniec nám ešte odpadli dvaja parťáci a do Talianska sme išli len traja. Ja, Julko a Maroš.
Vo štvrtok ráno sme sa naložili do auta smer Taliansko. Dolomity, poznal som ich len z fotografií a reportáží. Ubytovanie sme mali 4 km od Val Gardeny, čo bolo fajn. Slnečné počasie na krátke tričko – nech vydrží. Večer sme si išli vyzdvihnúť čísla a trošku sa pomotať a nasávať atmosféru, dať si poriadnu kávu a výbornú tiramisu. Na izbe sme skontrolovali biky a v piatok ráno sme išli skúsiť prvý kopec – Dentercepies. Nech teda vieme čo nás čaká Mal som predstavu, že budem stúpať hore nejakú hodinku, ale až v kopci som si začal uvedomovať, o čo tu asi pôjde. Chcel som vyskúšať či ma v hodinovom stúpaní podrží chrbát, lebo v Karpatoch trvá najdlhšie stúpanie tak dvadsať minút Vyšiel som až hore a v nemom úžase som pozeral okolo seba. Nádhera, krásne výhľady, krásna príroda a krásne kopce. Kto ste tam boli, tak viete o čom hovorím. Cestou do Val Gardeny som si vyskúšal aj zjazd a vedel som, že aj tu budem musieť byť opatrný. Chcem závod hlavne dokončiť Teraz som už vedel, že prvý kopec budem na troch miestach aj tlačiť a bol som upozornený na veľkú premávku po štarte. Ako nováčik som totiž štartoval až v 12-tej vlne. Nevadí, neprepálim tempo. Zvyšok dňa sme sa túlali po meste a večer kompletne pripravili biky.
Ráno, deň štartu. Vonku tak ako v predchádzajúce dni, krásna modrá obloha, ale len 7 stupňov. Čo na seba? Nemáme nikoho na štarte, ani na trati, takže berieme len to, čo vieme potom napchať do vreciek dresu. Tričko s dlhým rukávom a na to krátky dres a do vreciek plno gélov, aktivátor, magnézium a dve protikŕčové flaštičky. Viem, že mi bude riadne teplo hneď v prvom kopci takže na štarte radšej nech mi je trochu zima – vydržím. O 8:35 štartuje moja vlna. Tempo celkom pohodové a ani tlačenica nie je veľká. Myslím, že na niektorých našich maratónoch je to horšie a hlavne tu sú všetci v pohode – vedia čo nás čaká. Prvý kopec, Dantercepies som vyšiel cca za hodku a poď ho prvý zjazd. Vbehol som do singla a predo mnou nikto, paráda. Užil som si to a aj som zabudol, čo som pred chvíľou vyšiel. Takto som dozjazdoval na prvú občerstvovačku do Corvary, na ktorej bolo všetkého dosť – kobylky sa nekonali. Napil som sa, najedol a hybaj ďalej. Druhé stúpanie na Pralongiu sa mi išlo super, dosť som obiehal a nohy mi išli celkom svižne. Bol som so sebou spokojný. Len tak ďalej – pomyslel som si. Postupne sme prešli cez Passo Campolongo a zišli až do Arabby na ďalšiu občerstvovačku a tu som vedel, že príde niečo, o čom som len čítal a počúval, ale nevedel som, že to bude také ťažké. Stúpanie na Sourasass. Čo to je, dá to vôbec niekto na biku? Veď ledva tlačím. Nevedel som už ako sa mám zapierať do riaditiek, lebo ma začalo bolieť pravé rameno. Trvalo to celé skoro dve hodiny, ale nakoniec som sa dostal z lesa hore, kde sa už dalo ísť na biku. Stálo ma to však veľa síl a začínal som cítiť, že mi chýba výkon. Dal som si gel a preventívne magnézium a išiel som ďalej. Pomaly som prestával bojovať s časom a len som točil pedálmi, alebo šlapal vedľa biku. Neriešil som poradie, chcel som už len stihnúť prejazdy a dať to. Púšťal som rýchlejších bikerov a v jednom singli, ktorý sa ťahal nad asfaltkou na Passo Pordoi predo mnou jeden rýchlejší biker, hneď ako som ho pustil pred seba po skoku cez skalu padol. Rachot to bol riadny a najlepšie, že hneď ako padol počujem „do pi..“. Slovák Si OK, bike máš celý? Pýtam sa ho ale vypadá to, že je všetko OK, tak ideme ďalej. Takto som sa postupne dostal aj na asfaltový výjazd na Passo Pordoi, kde som si trochu počas jazdy oddýchol. Pekná asfaltová pasáž plná bikerov, motoriek a úžasných výhľadov. Nasledoval nekonečný zjazd do Canazei. Odtiaľ som vedel, že ma čaká dlhé súvislé stúpanie ktorým som sa mal postupne dostať až pod Passo Duron. Krásne, krásne, krásne, krásne nekonečné údolie. Nádherná príroda, zvieratá a bikery idúci vo vláčikoch. Taliani štartujúci v prvých vlnách ako licencovaný si to tu evidentne užívali. Žiadny stres, pohodička. Bavili sa medzi sebou a „závodili“. Tu som zistil, že pre nich tento závod znamená určitú prestíž, veď kto to dokončí je u nich asi národným hrdinom Postupne som sa takto premotal údolím a vytlačil až na Passo Duron, kde bol aj posledný prejazdový bod, ktorý som stihol. Super, hovorím si. Už by nemalo byť nič ťažké, ale to som vôbec nečakal, že aj posledný výjazd k bielemu kostolíku ma úplne odrovná. Od poslednej občerstvovačky som už len bojoval so svojou únavou. Nemal som problém ísť ďalej, problém bol nachádzať sily. Keď som však zbadal kostolík vedel som, že sa blíži koniec môjho utrpenia. Už to malo byť len dole. Áno dole, ale stále na brzdách – nechcem sa predsa roztrieskať desať kilometrov pred cieľom. Mal som už aj chvíle kde som chcel radšej mierny horekopec, ako zjazd Takto som sa dostal až na záverečnú šotolinovú cestu na ktorej som sa priblížil k nejakému oranžovému talianovi. Chcel som sa za ním viezť, ale zozadu sa prirútil ďalší borec na Scalpeli, ktorý nás začal rovno v takom malom stúpaní obiehať. Keď sa dostal na úroveň oranžového, tak ten ožil. Začali sa naťahovať až kým Scalpelista nevykapal. Pobavil som sa na tom a nejako som ožil. V ďalšom stúpaní som nasadil oránžovému slimačí trháka a podarilo sa mi odísť mu. Vysmiaty som sa takto preštrikoval až do cieľa. Neskutočný pocit, nevedel som či mám od šťastia plakať alebo sa smiať, nenávidel som všetko, čo sa týka bikov a bol som tak unavený, že som sa len zvalil vedľa biku a vyexoval vodu čo som dostal. Zaprisahal som sa, že ma tu na HERO-vi už nikto, nikdy neuvidí a iné maratóny podobného charakteru už nikdy viac nepôjdem Išiel som to desať hodín, pýtal som sa seba čo som tam tak dlho robil. Veď nohy mi točili – teda keď som sedel na biku. Kŕče som vôbec nemal tak čo som tam robil?????? Šialené pocity, ale nakoniec si hovorím – si HERO a keď sa pozriem späť na to, čo tomu predchádzalo, tak som sa od apríla, presne ako hovorí motto závodu stal „ZERO to HERO“. Julko s Marošom dali 60 km a tiež si zanadávali. Na druhý deň som však už všetko videl inak. Už sa sem chcem vrátiť a znovu na 86 km. Tento krát však s lepšou prípravou a hlavne už budem vedieť do čoho idem a to robí veľa. Takže dovidenia o rok?
P.S. Ešte by som rád poďakoval manželke, že mi umožnila trénovať, fyzioterapeutke Ľubici za to, že ma dala dokopy a chalaňom zo Športservisu v Petržalke za to, že mi urgentne tesne pred odjazdom pomohli s bikom;)
Fotogaléria: